Keď španielsky architekt Ricardo Boffil kúpil v 70. rokoch minulého storočia opustený kolos, zdevastovaný rokmi ťažkej práce, mnohí ho považovali za blázna. On však v budove s obrovským pozemkov videl viac, ako len ďalšiu opustenú továreň, odkázanú napospas vlastnému osudu. Stala sa základom pre splnenie jeho celoživotného sna – novodobý obytný hrad.
Skutočne, obrovská budova s vysokými múrmi môže vzdialene pripomínať podobu stredovekého hradu, avšak len málokoho by napadlo, že tam, kde kedysi prúdili tisíce litrov tekutého betónu, môže niekedy vzniknúť pohodlný, luxusný a jedinečný domov.
Premena starej betonárne bola však viac ako len ambicióznym projektom. V priebehu prestavby sa Boffil musel pasovať s viacerými problémami, ktorých riešenie pohltilo celé mesiace usilovnej práce. Jednou z najväčších výzev bola premena obrovského pozemku, ktorý budovu obklopoval. Keďže slúžil predovšetkým na presun materiálu a pohyb ťažkých mechanizmov, revitalizácia zdevastovanej pôdy vyžadovala obrovské množstvo odbornej práce. Dnes okolie hradu hýri farbami exotických kvetov a bujnej zelene, ktorú architekt vniesol aj do samotných múrov stavby.
Neuveriteľných 40 rokov po zakúpení stavby sa konečne podarilo dielo dokončiť . Na mieste kedysi schátranej továrne dnes stojí luxusné a jedinečné sídlo, v ktorom sú zachované mnohé prvky pôvodnej stavby. Boffil trval na tom, že pôvodný ráz budovy musí za každých okolností zostať zachovaný. V areáli novodobého hradu sa nachádzajú priestranné pracovné ateliéry, archívy, laboratórium, výstavné priestory, obrovský súkromný apartmán a rozsiahle záhrady.
zdroj: inhabitat
Dobré médiá